Laco Vozárik
Podľa Eurostatu takto vyzerá veľké trápenie slovenskej ekonomiky
Ekonomika na Slovensku po vstupe do EÚ z hľadiska rastu výkonnosti evidentne zažila dve diametrálne odlišné obdobia.
Ekonóm a manažér z firemnej praxe. Od roku 2004 sa špecializujem na miestny a regionálny rozvoj Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ekonomika na Slovensku po vstupe do EÚ z hľadiska rastu výkonnosti evidentne zažila dve diametrálne odlišné obdobia.
Aj podľa Tomáša Baťu sa teda oplatí viackrát a hlavne dobre merať, kým človek zareže pri výbere tých volených „šéfov“. Keďže by nám to mohli aj kaziť.
Väčšina ľudí vníma reči politikov o zmierňovaní ekonomických rozdielov medzi regiónmi pomerne skepticky. Avšak až grafické zobrazenie prináša vystrčený ukazovák, z ktorého je na prvý pohľad zrejmý priveľký rozmer tohto problému.
Ak sa vzdialenosť medzi nami a tými vpredu nezmenšuje, môžeme tvrdiť, že ich dobiehame, aj keď sa môže zdať, že sme rýchlejší?
Oprávnene tak možno vysloviť názor, že dôvodom nevyváženej štruktúry našej ekonomiky nie je príliš mohutná priemyselná výroba pre zahraničné trhy, ale menej rozvinutý „zvyšok" ekonomiky. Uvedená skutočnosť robí našu ekonomiku ako celok tak závislou na zmeny vývoja u našich hlavných obchodných partnerov.
Mienkotvornými odborníkmi sústavne opakované zdôvodňovanie vysokého podielu exportu na hrubom domácom produkte veľkosťou našej ekonomiky vôbec nie je podložené faktami. Naša priam fatálna závislosť na exporte, a tým na zahraničných trhoch je dôsledkom zdeformovanej štruktúry ekonomiky.
Vývoj pomerov v priemyselnej výrobe objektívne nedáva pri súčasnej úrovni prílevu priamych zahraničných investícií, vytvárajúcich nové produkčné kapacity, žiadnu nádej na relevantné zvyšovanie zamestnanosti v tomto odvetví. A to ani pri zvýšení dopytu na hlavných odbytových trhoch. Prvých desať rokov tisícročia sme doslova premárnili.
Bez zmeny hospodárskej politiky nebudú nárasty produkcie vo väčšine odvetví tak veľké, aby ich producenti nezvládli zvýšením produktivity práce. Preto nie je reálne predpokladať, že sa zamestnanosť ešte niekedy dostane na predkrízovú úroveň.
Z krajín EÚ jedine Slovensko ani po značnom prekonaní predkrízovej výkonnosti ekonomiky ešte ani v roku 2012 nedostalo zamestnanosť na predkrízovú úroveň a po ďalšom roku ekonomického rastu zaznamená ďalší pokles zamestnanosti.
Naša ekonomika z pohľadu jej základnej funkcie „zabezpečovania pracovných príležitostí“ patrí medzi úplne najslabšie v EÚ. Dokonca aj ekonomiky Bulharska a Rumunska, ktoré sú z hľadiska celkovej výkonnosti výrazne slabšie, plnia uvedenú funkciu lepšie. O Českej republike ani nehovoriac
Inštitúcie EU zrazu zistili, že v rámci spoločenstva je jedným zo závažných problémov vysoká miera nezamestnanosti mladých ľudí, špeciálne absolventov škôl. A ako býva dobrým zvykom, Európska komisia (EK) sa hneď pustila do práce, aby s problém vyriešila. A znova v duchu dobrých zvykov „vyčlenila" takmer sto miliárd eur (tuším 82) pre najviac dotknuté krajiny na financovanie špeciálnych programov, špecificky zameraných na túto skupinu nezamestnaných. A do tretice, ako je dobrým zvykom, triafa znova úplne vedľa.
Nezamestnanosť, ako dlhodobo problém číslo 1 slovenskej ekonomiky, je prirodzene stálou témou politických diskusií. Z ne/logiky argumentácie ich aktérov je však úplne jasné, že mnohí ani len netušia, čo nimi používané čísla vlastne vyjadrujú.
Slovné spojenie „prekrývanie starých dlhov novými", v dnes často používanom kontexte, (podľa môjho názoru) patrí medzi mnohé všeobecne používané „zaklínadlá", ktoré na prvé počutie znejú logicky. Po bližšom prizretí sa je však zrejmé, logickými v žiadnom prípade nie sú.
Výroky Tomáša Baťu ako občana, podnikateľa, zamestnávateľa a nakonec i politika: „Poměry nejsou vinny nikdy a ničím. Vinni jsou vždycky lidé." "Povinností občana je vládnout - ne hubovat." "Zásadou mého podnikání jest učinit ze svých zaměstnanců kapitalisty." „V rozvoji našeho závodu spatřovali jsme rozvoj a zajištění blahobytu celého kraje. Bylo naší chloubou a pohnutkou k další, neúmorné práci, že přinášíme nový, do toho času nepoznaný blahobyt a vzdělání našeho lidu." patria medzi jeho najznámejšie a spolu s inými sú inšpiráciou pre každého
Že doteraz uplatňované nástroje riešenia dlhovej krízy situáciu jednoznačne zhoršujú, už dnes nepochybujú snáď ani doteraz najväčší optimisti. Dôvod je jednoduchý. Reálne ani nemohli. Riešia iba následok, nie však príčinu. Tou je skutočnosť, že viacerí politici dlhmi nahrádzali nízku konkurenčnú schopnosť vlastných ekonomík, pri ktorej nedokázali zabezpečiť primeraný rast životnej úrovne obyvateľstva. Problém možno riešiť len riadením procesov pri využití mixu opatrení.
Nemecko eviduje dvadsaťročné minimá v miere nezamestnanosti (o 2 body nižšiu ako pred krízou). Zatiaľ čo EU ako celok dosiahla v roku 2010 (vrátane pozitívnej bilancie Nemecka) deficit v obchodnej bilancii vo výške 153,9 mld. €, Nemecko si zaknihovalo bilanciu prakticky v rovnakom objeme (153,3 mld. €). Len s tým rozdielom, že išlo o prebytok. S ostatnými krajinami Eurozóny má Nemecko kladnú bilanciu v objeme
Niektoré problémové krajiny natoľko „zdevastovali“ vlastnú konkurenčnú schopnosť a verejné rozpočty, že bez devalvácie meny nedokážu dostatočne rýchlo obnoviť patričnú dynamiku rastu ekonomiky, ktorý je nevyhnutný k dosahovaniu rozpočtových prebytkov. Pre tieto krajiny predstavuje € doslovne zvieraciu kazajku. Ak je táto cesta „zarúbaná“, je nutné uplatniť iné opatrenie s podobným účinkom.
Nižší ekonomický rast a vyššia miera nezamestnanosti, ktorým sa EU (aj USA) v najbližších desiatich rokoch nevyhnú, jednoznačne nie sú dôsledkom dlhovej krízy. Rozhodujúcim dôvodom je strata konkurenčnej schopnosti produkcie EU ako celku. Aj samotná dlhová kríza je tiež len jej dôsledkom. Konkurenčnú schopnosť, ako jediný trvalý zdroj rastu životnej úrovne voličov, nahrádzali politici práve pôžičkami
O bezpodmienečnej nutnosti dodržiavať rozpočtovú disciplínu nám predstavitelia krajín EU s vážnou tvárou prednášali prakticky pri každej príležitosti. Skutočný obraz o stave a vývoji s jednoznačnými závermi o tom, ako sa touto poučkou riadili oni (bohatí učitelia) a my (chudobní žiaci) poskytne jednoduchý graf .